P. Richard Henkes SAC – na ceste k blahorečeniu

• P. Richard Henkes SAC – na ceste k blahorečeniu
  
  Celkom sa na neho nikdy nezabudlo. Jeho meno sa objavovalo stále nanovo. Ľudia znova a znova s vďačnosťou alebo so záujmom pozerali na ďakovnú tabuľu v jeho domovskej farnosti. Pri jeho hrobe neustále stoja modliaci sa ľudia na limburskom pallotínskom cintoríne. Avšak ako v Cirkvi, tak i v spoločnosti, potrebovalo toto ocenenie odporu proti nacistickému režimu svoj čas. Mnohé otázky sa radšej ani neotvárali, aby mali ľudia čas a silu na znovuvybudovanie po ničení a prevratoch II. svetovej vojny. Po r. 1968 nastúpil iný duch, ktorý postupne umožnil, aby sa objavila hrdosť na tých, ktorí čelili ideológii znevažujúcej ľudí a propagujúcej myšlienku nadčloveka. V rámci Cirkvi, ktorá pociťovala výčitky kvôli mlčaniu alebo nedostatočnému odporu voči tejto ideológii, narastal záujem o tých, ktorí vo svojej viere a príslušnosti k Cirkvi prejavovali tichý alebo hlasný odpor voči Adolfovi Hitlerovi a jeho prívržencom. Nespočetne mnohí zaplatili tento odpor svojím životom.
  V takejto fáze druhej polovice 60-tich rokov študoval P. Manfred Probst v Münsteri liturgiku, aby neskôr prevzal adekvátnu katedru na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Vallendare. V tomto období nadviazal prostredníctvom chórovej hudby priateľské kontakty s Čechmi, pochádzajúcimi z oblasti Plzne. Z toho vyklíčila v r. 1995 idea.
  A aj na vysokej škole vo Vallendare si pripomenuli 50. výročie úmrtia pátra Richarda Henkesa. Bola po ňom pomenovaná i jedna aula. Beate Heinen bola poverená namaľovaním obrazu. Pri hrobe v Limburgu sa medzičasom viackrát stretla skupina kňazov, ktorí prežili koncentračný tábor v Dachau. Udržiavali spomienku na p. Henkesa a požadovali jeho blahorečenie. Podporovateľom a takpovediac hlásnou trúbou tejto skupiny sa stal dlhoročný redaktor časopisu „Pallottis Werk“ (Dielo Pallottiho), páter Wilhelm Schützeichel, silno podporovaný profesorom dogmatiky vo Vallendare, pátrom Heinrichom Kösterom.
  List českej biskupskej konferencie
  V takejto priaznivej atmosfére pozval p. Probst biskupa Plzne, Františka Radkowského, do Vallendaru. Dávalo to zmysel, lebo p. Probst vedel, že p. Henkes bol v Hulčínskom kraji budovateľom mostov medzi Nemcami a Čechmi a že by teraz podobne mohol byť považovaný za patróna zmierenia oboch národov. A skutočne plzenský biskup vyzdvihol v svojej kázni práve tento aspekt života pátra Henkesa a taktiež sa v nej postavil za jeho blahorečenie.
  Za blahorečenie sa veľmi zasadzoval aj Georg Reitor, žiak pátra Henkesa v Sliezsku. So svojím spisom „Svedok viery v koncentračnom tábore, páter Richard Henkes, mučeník lásky k blížnemu“ urobil svojho váženého učiteľa známym aj mimo Westerwaldu a mimo okruhu pallotínov. Silným impulzom pre začatie procesu blahorečenia bol popri oslavách storočnice narodenia p. Henkesa v jeho rodnej farnosti v Ruppach-Goldhausene list českej biskupskej konferencie, v ktorom sa vyslovila za blahorečenie p. Henkesa. Tejto záležitosti bol veľmi nápomocný aj pontifikát pápeža Jána Pavla II. Vytvoril úplne nové povedomie pre chápanie procesov blahorečenia a svätorečenia. A v roku 2000 naliehal na to, aby sme sa znovu zahľadeli na mučeníkov 20. storočia. Na tomto pozadí sa provinciálne zhromaždenie pallotínov v r. 2001 rozhodlo oficiálne požiadať o blahorečenie.
  V cirkvi na to jestvuje procedúra riadená normami. V súlade s nimi sa Spoločnosť obrátila na limburského biskupa, aby začal „diecézny proces blahorečenia“. Na tento proces potreboval zo strany pallotínov „postulátora“. Hneď bolo jasné, že túto úlohu by mal prevziať p. Probst. Jeho úsilie, pedantéria, záľuby ako profesora i vysokoškolského politika, boli teraz vhodné i pre Causa Henkes. Lebo postulátor musí zozbierať všetky dokumenty, ktoré o kandidátovi ešte jestvujú, musí nájsť svedectvá o jeho smrti a musí napísať vedecky podložený životopis. A tak mohol biskup Franz Kamphaus slávnostne otvoriť 25. mája 2003 (sic! Príslušná webová stránka na facebooku uvádza 25. apríl 2003!) v mariánskej svätyni v Limburgu biskupský proces blahorečenia. Pri tejto príležitosti pricestovali aj hostia z Čiech, spolu s biskupom z diecézy Ostrava-Opava, Františkom Lobkowiczom.
  
  Posledné slovo má Rím
  Biskup Kamphaus povolal vtedajšieho obhajcu, Dr. Johannesa z Eltzu, za biskupského splnomocnenca. Jeho úlohou bolo klásť otázky všetkým ešte žijúcim svedkom života p. Henkesa. Notárom procesu sa stal prof. Dr. Thomas Schüller (v súčasnosti v Münsteri) a prof. Dr. Peter Platen (dnes vedúci oddelenia cirkevného práva biskupského ordinariátu Limburg). Komisia teológov a historikov bola poverená preskúmať všetky písomnosti p. Henkesa.
  V januári 2007 boli všetky práce ukončené, akty mohli byť zapečatené a poslané do Ríma. Tam ich preložili do taliančiny a preskúmala ich Kongregácia pre kauzy svätých. P. Probst niekoľkokrát navštívil Rím, aby tieto práce sprevádzal a podporoval. Kongregácia predložila svoje Pozicio (Votum) v kauze Henkes pápežovi 11.12.2018 a ten rozhodol 22.12.2018, že p. Henkes môže byť zaradený do zoznamu blahoslavených.(Doplnené podľa aktuálnych informácií https://www.facebook.com/PaterRichardHenkes/ ).
  Postulátor si je vedomý toho, že mnohí v Cirkvi prijímajú blahorečenie ľahostajne alebo ho dokonca odmietajú. Nenecháva sa však odradiť. Veď blahorečenie znamená byť pozvaný k úcte. A tu poukazuje na slová p. Edwarda Fröhlinga: „Uctievanie neznamená postaviť niekoho na piedestál, ale dovoliť mu, aby sa ma dotkol, aby bol pre mňa výzvou vo viere a pre moju príslušnosť k Cirkvi.“
  
  P. Alexander Holbachm, Das Zeichen, 02/2019, Časopis katolíckeho apoštolátu, SRN
• 
  
  

  Páter Richard Henkes – Zastavenia jeho života

  
  
  
  „…iba toto má zmysel: radikálne sa zodpovedať Pánu Bohu“
  
  Tieto slová napísal Richard Henkes – majúc pred očami hroziaci odsun do koncentračného tábora – v r. 1943 z väzenia v Ratiboře. Pomenováva tu niečo, čo sa tiahne ako červená niť cez celý jeho život: jeho vývoj a premenu od vlastnej vôle a konania k bezvýhradnej dôvere v Boha.
  Hlboko ho oslovovala dobrovoľná Ježišova obeta a počas svojho života sa čoraz viac prenechával láske a Božiemu vedeniu. Nasledujúce vylíčenie jeho života sa neustále zameriava na tento vnútorný proces dozrievania.
  
  Detstvo
  Narodil sa 26. mája 1900 v Ruppach-Goldhausene (Westerwald), Richard tu vyrastal so svojimi ôsmimi súrodencami vo veriacej rodine. Stretnutie s pallotínmi prebudilo v tomto nábožensky založenom mladíkovi túžbu stať sa kňazom a misionárom. Od r. 1912 navštevoval pallotínsky študentský domov vo Vallendar-Schönstatte. V tom istom roku sa tam stal duchovným páter Josef Kentenich, ktorý mal rozhodujúci vplyv na jeho formáciu. Keď boli starší žiaci povolaní do vojenskej služby, Richard prevzal zodpovednosť a riadiace úlohy v náboženskom žiackom spoločenstve, ktoré založil p. Kentenich („Mariánska kongregácia“). Jeho osobne zvolené motto „Všetko alebo nič“ ho predstavuje ako rozhodného a veľmi odhodlaného mladíka. Seba samého i ostatných porovnával podľa týchto vysokých ideálov.
  Počas r. 1918 bol povolaný k vojsku aj samotný Richard Henkes – bola to pre neho rozhodujúca skúsenosť, veď doposiaľ vyrastal iba pod ochrannými krídlami. Konfrontovaný so svetom, v ktorom jeho ideály nič neznamenali, sa ich snažil presadzovať vo všednom dni. Zažil na vlastnej koži, že tu dokonca veľa neznamenala ani jeho silná vôľa. Bol ušetrený nasadenia na front. V r. 1919 vo Vallendare zmaturoval.
  
  Vlastné ohraničenia
  Bol pevne presvedčený o tom, že ho Boh povoláva ku kňazstvu, vstúpil k pallotínom a v Limburgu absolvoval svoju pallotínsku formáciu a teologické štúdium. Jeho roky štúdia charakterizujú mnohé vnútorné boje. Je to obdobie zápasu o Boha a vieru – až k myšlienkam na samovraždu. Pociťoval ohraničenia svojich vlastných síl a vôle a ťažilo ho, že nedokáže naplniť ani ideály svojej mladosti. Zápasil s prísnymi požiadavkami života v spoločenstve, ktorým sa vzpierala jeho túžba po slobode, a podobne zápasil aj so svojou „zmyslovosťou“, ako označoval skúsenosť so svojou emocionalitou a túžbou po pozornosti. Už nenachádzal očakávanú pomoc od svojho predchádzajúceho duchovného otca. Najskôr to bolo bolestné, priviedlo ho to však k oslobodeniu z prílišného naviazania sa na neho a urobilo ho to samostatnejším a slobodnejším.
  
  V tomto období ho podržalo najmä hlboké presvedčenie o jeho povolaní od Boha. Chcel „počúvať Boží hlas, pochopiť jeho konanie“ . Bol to jednoznačný krok vpred od vlastného konania a vôle k pripravenosti všetko vložiť do Božích rúk. Napriek pokušeniam zostal Richard Henkes verný svojej ceste a 6. júna 1925 bol v Limburgu vysvätený za kňaza.
  
  Najskôr pôsobil ako učiteľ vo Vallendare. Ako novokňaz dokázal presvedčiť svojimi sviežimi a nekonvenčnými metódami, ktoré žiakov motivovali a podporovali. Po istom čase sa u nadaného učiteľa objavila tuberkulóza pľúc. Choroba znova konfrontovala pátra Henkesa s vlastným ohraničením síl a vynútila si dlhšiu zdravotnú prestávku, ktorá vystavila jeho dôveru v Boha ťažkej skúške.
  
  Po zotavení sa p. Henkes znova vrátil pracovať ako učiteľ: najskôr v Alpene (Dolné Porýnsko), potom znova vo Vallendare a neskôr od r. 1931 v Hornom Sliezsku. Tam sa stalo jeho vysporiadavanie sa s nacionálnym socializmom jeho druhým povolaním. V škole, pri kurzoch exercícií a v kázňach sa odvážne a jednoznačne zasadzoval za kresťanský obraz človeka. Čoskoro bol obžalovaný. Odsúdeniu unikol iba vďaka amnestii vyhlásenej v roku 1838 (po pričlenení Rakúska).
  
  Hľadanie rovnováhy medzi slobodou a naviazanosťou
  Pallotíni na to reagovali stiahnutím svojho ohrozeného spolubrata zo školskej služby. Potom pôsobil ako duchovný mládeže, exercitátor a od r. 1941 ako farár v Strahoviciach (vtedy Strandorf, dnes Česko, Hlučínsko). Do jeho farnosti patrili Nemci i Česi, ktorých vzájomné vzťahy boli napäté. P. Henkesovi veľmi ležalo na srdci, aby uzdravil rany a podnietil zmierenie. Boli to dobré roky, v ktorých farnos�� vďaka nasadeniu svojho farára rozkvitala. Naďalej rozhodne čelil chápaniu nacionálno-socialistického obrazu o svete a človeku.
  
  V apríli 1943 sa dostal kvôli jednej kázni vo farskom kostole (Bránice, vtedajší Branitz) do väzenia. S uväznením najskôr zápasil. Ale jeho dôvera v Božiu ochranu bola silnejšia ako prirodzená túžba po slobode. Bol pripravený – aj ak by mal ísť „do lágra“. P. Henkes sa skutočne dostal do koncentračného tábora Dachau. Ako väzeň č. 49642 musel vykonávať nútené práce na rôznych postoch.
  
  Napriek celkovej náročnej situácii bol vnútorne upevnený. Jeho životné skúsenosti, najmä skúsenosť vlastnej obmedzenosti, jeho spiritualita, zápas s Bohom – to všetko sa vyvinulo do dôvery v Boha a poskytlo mu stabilitu. V Richardovi Henksovi rástlo presvedčenie, že je u Boha v najlepších rukách a že ho on povolal a postavil na toto miesto. Dokonca aj v neľudských podmienkach koncentračného tábora ho v prvom rade netrápila starosť o seba, ale o dobro ostatných.
  
  Podobne ako aj vo farnosti Strahovice mu záležalo na zmierení Nemcov a Čechov. So svojím spoluväzňom, neskorším pražským arcibiskupom a kardinálom Beranom, pokračoval v učení sa češtiny, s ktorou začal ešte vo farnosti.
  
  Dobrovoľne sa necháva uzavrieť
  
  Koncom roku 1944 prepukol v Dachau týfus. Bol postihnutý aj blok 17, v ktorom páter Henkes pracoval v „kantíne“ a ako tajný duchovný. Keď blok kvôli nebezpečenstvu nákazy izolovali, dobrovoľne sa nechal uzavrieť do karantény, aby mohol ľudsky i duchovne pomáhať chorým. Asi po desiatich týždňoch sa nainfikoval aj on. Richard Henkes zomrel 22. februára 1945.
  
  Jeden spoluuväznený kňaz sa postaral o to, aby sa zachoval popol zomrelého, ktorý bol neskôr uložený na limburskom pallotínskom cintoríne. Avšak to, čo po ňom zostalo, predstavuje viac ako iba jeho hrob. Georg Reitor, jeho niekdajší žiak a prvý životopisec, to sformuloval takto:
  
  „To, čo máme uchovať pre budúcnosť, je viac ako iba popol a hrob Richarda Henkesa. Mal by sa nám sprítomňovať ako žiarivý plameň … Chce nám ukázať, čo je láska… Svet, v ktorom prežívame svoje všedné dni, zvyčajne beží podľa opačných pravidiel: iných obetovať pre svoje blaho. Láska, ktorá naopak daruje svoj vlastný život, poukazuje na iný svet nad tým naším: na svet Boží. Je to práve táto sila, ktorá otvára vyšší svet, čo nakoniec robí smrť pátra Henkesa veľkou.“
  
  
  P. Manfred Probst / Vera Kessler, Das Zeichen, 02/2019, Časopis katolíckeho apoštolátu, SRN

Odvaha dôverovať a milovať  – Premostenie k Richardovi Henkesovi

„Máme stupnicu od 1 po 10: nakoľko sa pokladáte za svätého?“ Neočakávaná otázka – pravdepodobne si mnohí pomyslia: „Ja, a svätý?!“ – A ak už, tak by som si možno mohol prideliť stupeň jedna, nanajvýš dva. – Ale vlastne to vôbec nie je vhodné…“
Na prvý pohľad nebude pre nás takto vhodný ani Richard Henkes. Priepasť medzi ním a naším životom sa zdá byť nepremostiteľná. Veď má tak málo spoločné s tým, čo nás zamestnáva v súčasnej dobe. A okrem toho: je to nevyhnutné, aby sme sa neustále zaoberali Treťou ríšou a koncentračnými tábormi?
Chápem takýto názor… Ako študent som býval s dvomi spolubratmi, ktorí boli v koncentračnom tábore. Nikdy som sa ich nespýtal na ich vtedajšie skúsenosti. Nie preto, že by som sa ich hanbil na to opýtať, ale preto, že ma zamestnávali iné veci – a ani mi na um nezišlo, že by ich skúsenosti mohli byť zaujímavé a cenné aj pre moje záležitosti a otázky.
Dnes by som sa vypytoval…
Medzičasom to ľutujem. Lebo čím viac sa zaoberám životom pátra Henkesa, tým mi je jasnejšie, že jeho životné skúsenosti môžu byť inšpiráciou a obohatením aj pre nás v súčasnosti.
Zaujíma ma napríklad, ako on a ostatní prežívali a zvládali psychické napätie v koncentračnom tábore. Ako zaobchádzali zoči-voči nesmiernemu ponižovaniu so zlosťou a hnevom. Koľko citu, aktivity a sily im vôbec ešte zostávalo pre slobodu a dôstojnosť, pre dobré, úctivé vzťahy, pre spravodlivosť a pravdu? Rád by som si vypočul, ako bolo vôbec možné dať uprostred toľkej neľudskosti priestor ľudskosti.
Ľudia dnes neustále opakujú, že sa cítia iba ako malinké koliesko v súkolesí. Väzni v Dachau museli pretrpieť najhoršie uponíženia. Strážou neboli nikdy vyvolávaní svojím menom, ale vždy iba pod svojím väzenským číslom. A to ešte potom museli svojich dozorcov úctivo pozdraviť a pritom si sňať svoju pokrývku hlavy.
Ako to páter Henkes dokázal, že neotupel, ale si zachoval povedomie svojej vlastnej dôstojnosti a dôstojnosti svojich blížnych? Ako dospel k tomu, že bol pozorný a súcitný voči svojim spoluväzňom a dokonca odpustil svojim nepriateľom?
A v neposlednom rade nanajvýš aktuálna otázka, ako a či je vôbec možné zostať v takomto prostredí, úplne vzdialenom viere, kresťanom. Je ešte možné v koncentračnom tábore veriť v dobrého Boha – alebo či sa tu neudusí aj posledná iskierka dôvery v Boha. Čo sa tam ukázalo pre život viery ako podstatné a nepostrádateľné? – Ak by sme hlbšie uvažovali o vtedajších skúsenostiach, mohlo by nám to poskytnúť dôležité impulzy pre súčasnosť.


Veľmi veľa sa smiali, modlili, hľadeli do budúcnosti…
Sotva si to dokážeme predstaviť, ale väzni sa spolu dokonca smiali, ba robili si plány pre obdobie „potom“. A prežívala sa tam cirkev – zameriavajúc sa na podstatné: teda nemodlilo sa len v dachauskom „kňazskom bloku“, do ktorého sa dostali po r. 1941 všetci internovaní „nemeckí farárkovia“. Tu boli podmienky pre duchovných – prevažne katolíckych – o trochu znesiteľnejšie. Držali spolu a mali dokonca kaplnku: s oltárom, bohostánkom, sochou P. Márie a rannou omšou – dennodenné „únikové miesto“ pre mnohých.
Richard Henkes neustále písal vo svojich listoch, že silu a dôveru dostáva predovšetkým v modlitbe. Často zaznievalo podobné svedectvo spoluväzňov: „Boh mi nikdy nebol bližšie ako v koncentračnom tábore“. Silné slová, ktoré podnecujú pýtať sa na naše vlastné skúsenosti s blízkosťou a mocou Boha. Veľmi rád by som sa pozhováral s pátrom Henkesom o tom, čo jeho – a azda aj nás – v najhlbšom vnútri posilňuje, nesie a dodáva nádej.
„Ohromujúce – ale tak ako on by som to ja nedokázal nikdy …“
… zaznieva často pri rozhovoroch o vtedajšej dobe. Schopnosť obetovať svoj život však nebola vložená ani do kolísky Richarda Henkesa. Bolo to ovocie zdokonaľovania sa, s hlbokými koreňmi. Ako človek so silnou vôľou a vysokými ideálmi veľmi zreteľne v svojej mladosti prežil svoje ohraničenia. Niektoré veci, ktoré si predsavzal s jasnou rozhodnosťou, nedokázal. Veľmi ťažko mu padlo akceptovať to, takmer sa z toho zrútil.
Či to nie je skúsenosť mnohých ľudí: to, čo chcú, čo vlastne považujú za dobré a správne, sa jednoducho človeku nepodarí. Môže to privádzať do zúfalstva alebo rezignácie, či otupenosti.
Dôvera oslobodzuje
Po skúsenosti so svojou ohraničenosťou a bezmocnosťou, so svojou slabosťou a biednosťou, sa v Richardovi Henkesovi, v človeku so silnou vôľou, rozvinula úplne nová dôvera v Boha. „Preto budem teraz konať takisto, ako predtým vonku, aby som sa prenechal milému Bohu. To je vždy najlepšia cesta“, čítame viackrát v jeho listoch.
Nad vstupným portálom koncentračného tábora stáli cynické slová „práca oslobodzuje“. Uprostred tejto neslobody vyrástol Richard Henkes v svojej vnútornej slobode ponad seba samého. Jeho dôvera, že Boh koná práve v slabosti, ho uschopnila dôsledne sa zasadiť za pravdu, zmierenie a lásku, ba dokonca obetovať život. Ako mladík ešte konal viac podľa zásady „Kde je vôľa, tam je cesta“. Rôzne skúsenosti so svojou ohraničenosťou ho však priviedli k tomu, aby stále menej vkladal dôveru v seba samého, ale viac v Božiu silu. Je to proces, ktorý môže byť pre nás pozvaním a aj povzbudením: Aj ty sa so všetkými svojimi schopnosťami, ohraničeniami a slabosťami intenzívnejšie vydaj na cestu dôvery v Boha.
Z Božej moci
Provokujúca otázka z úvodu článku o stupni našej svätosti totiž zavádza nesprávnym smerom. Svätosť, blaženosť – to nie je ani morálno-etické úsilie, ani náboženský výkon. Je to pokoj, ktorý prichádza vtedy, keď sa človek úplne odovzdáva do Božích rúk. Kto dokáže napriek strachu a preťaženosti dôverovať, kto sa celkom necháva podržať Bohom, toho sila lásky víťazí nad ohraničeniami.
Život Richarda Henkesa dosvedčuje, čoho je schopná dôvera a láska. Je to živé pozvanie, aby sme sa nechali na túto cestu zlákať a povolať Ježišom Kristom. Môže nás povzbudiť, aby sme „so všetkými dôsledkami“ riskovali takú lásku, po ktorej azda aj túžime, ktorá však nesmierne prevyšuje naše schopnosti a naše sily.
Skúsenosti pátra Henkesa pozývajú…
…, aby sme sa vysporiadali s výzvami a otázkami o potenciáli a ohraničeniach nášho vlastného života. Tematické texty, obrázky, biblické úryvky a slová Richarda Henkesa sú podnetom k osobnému rozjímaniu a k spoločným rozhovorom o centrálnych otázkach života a viery.
Rozličné impulzy nám majú dodať odvahu, aby sme sa modlili v súlade so životom, teda oživujúco, a aby sme v rôznych životných situáciách všedného dňa riskovali dôverovať Bohu. Život pátra Richarda Henkesa môže provokovať a dokonca aj vyvolávať averziu…. Môže však prebudiť a posilniť aj našu vlastnú túžbu, nasledovať Ježiša a vkročiť do jeho školy dôvery a lásky.
P. Hubert Lenz